5. Veľkonočná nedeľa „C“

Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Zamyslenie

V tomto rozprávaní Ježiš vynáša najprekvapujúcejší výrok, aký môžeme čítať v Evanjeliu. Keď Ježiš vidí, že sa ocitol v najbolestnejšej situácii pre ľudskú bytosť: zrada a nevernosť jedného z jeho najintímnejších priateľov, vyhlasuje, že „teraz je oslávený“ a Boh „je oslavovaný“ v ňom.
Ježiš svojho Otca oslavoval aj vo svojom verejnom účinkovaní. K jeho koncu, v momente, keď ho vyhľadávajú aj Gréci, teda nielen členovia vyvoleného národa, zvolá: „Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ Nato zaznie hlas z neba: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Otec už v Ježišovi oslavoval svoje meno, veď tým, hovoril a robil už postupne odhaľoval jeho tvár. Avšak, zavŕšenie tohto oslávenia v jeho najvyššej forme má ešte len prísť a začína sa práve v momente zlomenej lásky, dôvery a priateľstva, ktoré nie sú odplatené rovnakým spôsobom.
Toto je ten moment, v ktorom sa prejavuje Božia sláva: Boh sa vydáva do rúk človeka, ktorý sa mu obrátil chrbtom; z jeho priateľa sa stáva nepriateľ. Projekt spoločenstva, ktorý chcel človek odsúdiť na zánik, práve v tomto odsúdení nachádza zdroj a základ plnosti svojej existencie. Ježišova láska zahŕňa aj jeho nepriateľov, a tak Ježiš zostáva verný láske, ktorú žije s Otcom. Takto zjavuje charakter Božieho života, ktorý nepriateľov neoberá o ich život, ale dáva za nich ten svoj. Preto tým, ktorí sa vo večeradle rozhodnú zostať môže Ježiš povedať: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“
Teda tu sa vyhlasuje niečo, čo sa rozochvieva a desí. Ide o fakt, že keď Ježiš bude trpieť a jeho život sa stane krachom, práve vtedy dosiahne svoj vrchol, „vznešenosť božskej moci“ čiže Otca ako Syn. Ježiš dosiahne vrchol svojej vznešenosti v bolesti a zlyhaní. Nie je šialenosťou povedať niečo také? Nie je to úplnou negáciou všetkého ľudského?
Je to práve naopak. Keď sa Ježiš vidí a cíti najviac ľudsky, vyslovuje „nové prikázanie. V čom spočíva novosť tohto posledného a definitívneho prikázania? Boh je Láska. Keď sa však Boh vtelil, stal sa ľudskou láskou. Skúsenosť nám hovorí, že ľudská láska dosahuje svoj vrchol, keď je ochotná dosiahnuť – a dosiahne – poslednú a konečnú hranicu utrpenia, smrti a zlyhania. V „novom“ prikázaní Ježiš už nehovorí o láske k Bohu a blížnemu. Ježiš už viac nespomína Boha. Kto miluje človeka, nech by to bol ktokoľvek, miluje Boha. To je kľúčom celého kresťanstva.

z internetu spracoval Váš duchovný otec